Kázne o dôležitých pojmoch Reverenda Paula C. Jonga

< Evanjelium podľa Lukáša 10:25-30 >

„A hľa, vstal zákonník a aby Ho pokúšal, povedal: Majstre, čo činiť, aby som dedične obdržal večný život? Odpovedal mu: Čo je napísané v zákone? Čo tam čítaš? On odpovedajúc odvetil: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle, a svojho blížneho ako seba samého. Riekol mu teda: Správne si odpovedal! To čiň a budeš žiť. Ale on sa chcel ospravedlniť a spýtal sa Ježiša: A kto mi je blížny? Ježiš znovu odvetil a riekol: Išiel jeden človek z Jeruzalema dolu do Jericha a padol lotrom do rúk. Tí ho ozbíjali, doráňali, zanechali polomŕtveho a odišli.“

Evanjelium podľa Lukáša 10:28: „To čiň a budeš žiť.“

Ľudia žijú s mnohými chybnými predstavami. Zdá sa, že v tomto smere sú obzvlášť zraniteľní. Zdajú sa byť inteligentní, ale dajú sa ľahko oklamať a nie sú si vedomí svojich zlých stránok. Rodíme sa bez poznania samých seba, ale žijeme tak, ako by sme sa poznali. Ľudia nepoznajú samých seba, preto nám Biblia hovorí, že sme hriešni.

Ľudia vravia o existencii vlastných hriechov. Občas sa zdá, že nie sú schopní konať dobro, ale sú príliš náchylní považovať sa za dobrých. Chcú sa predviesť a pochváliť svojimi dobrými skutkami. Hovoria, že sú hriešni, ale chovajú sa, ako keby boli veľmi dobrí.

Vedia, že nemajú v sebe nič dobré, ani schopnosť konať dobro, no pokúšajú sa oklamať ostatných, ba niekedy dokonca oklamú samých seba. „No tak, nemôžeme byť úplne zlí. Musí v nás byť niečo dobré.“

Hľadiac na iných si hovoria: „Uf, kiež by to nebol urobil. Bolo by to pre neho lepšie. Bol by na tom lepšie, keby hovoril to a ono. Myslím si, že je lepšie modliť sa evanjelium týmto spôsobom. Bol vykúpený predo mnou, tak by sa mal aj správať ako vykúpený. Ja som bol vykúpený iba nedávno, ale keď sa viac naučím, budem oveľa lepší ako on.“

Ostria si v srdci nôž: „Len počkaj. Uvidíš, že nie som ako ty. Myslíš si, že si predo mnou, však? Len počkaj. V Biblii sa píše, že tí, čo prichádzajú poslední, budú prví. Viem, že sa to týka aj mňa. Počkaj a niečo uvidíš.“ Ľudia klamú samých seba.

Keby bol človek v koži toho druhého, robil by veci rovnako, no stále ho odsudzuje. A keď vystúpi na kazateľnu, zrazu zbadá, že sa beznádejne zadrháva vedomý si svojho odevu. Kazatelia by mali hľadieť len k Bohu a nemyslieť na to, čo si myslia iní. Ak nie, nebudú môcť kázať.

Ak sa ľudí spýtame, či sú schopní konať dobro, väčšina odvetí, že nie. Ale myslia si, že túto schopnosť majú. A tak sa snažia, až pokým neumrú.

Myslia si, že majú v srdci ,dobrotu‘, že sú schopní konať dobro. Myslia si tiež, že sami sú dosť dobrí. Odhliadnuc od toho, kedy boli znovuzrodení, dokonca aj tí, čo v službe Bohu veľmi pokročili, si myslia: ,Môžem pre Pána urobiť to i ono.‘

No keď Boha vylúčime z nášho života, môžeme naozaj činiť dobro? Je v ľudstve dobro? Môžeme žiť a konať dobro? Ľudské bytosti toho nie sú schopné. Kedykoľvek sa o niečo sami pokúšajú, dopúšťajú sa hriechu.

Niektorí dávajú Ježiša stranou, keď sú už vykúpení, a skúšajú sami konať dobro. V každom z nás nie je nič len zlo. Môžeme páchať len zlo. Sami (i tí, ktorí boli spasení) môžeme páchať len zlo. To je údel človeka.

V oslavnej knihe „ Chváľme Pána “ sa v jednej piesni spieva: „ ♪ Bez Ježiša sa len potkýname. Sme hodní toho, koľko je hodná loď plaviaca sa po mori bez plachiet ♪ “. Bez Ježiša môžeme len zhrešiť. Sme spravodliví len preto, že sme boli zachránení. V skutočnosti sme zlí.

Apoštol Pavol povedal: „Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem“, (List apoštola Pavla Rímskym 7:19).

Ak je človek s Ježišom, nezáleží na tom. Ale keď s Ním nemá nič spoločné, skúša pred Bohom konať dobro. Čím viac sa o to pokúša, tým väčšmi pácha zlo.

Aj kráľ Dávid bol taký. Keď jeho krajina žila v mieri a prosperovala, išiel si obzerať obchody. Uvidel lákavý obrázok a zmyselne sa mu tešil. A aký bol, keď zabudol na Boha? Bol skutočne zlý. Zabil Uriáša a zobral si jeho ženu, no nevidel v sebe zlo. Pre svoje činy našiel ospravedlnenie.

Jedného dňa prišiel k nemu prorok Nátan a povedal: „V jednom meste boli dvaja mužovia; jeden bohatý, druhý bol chudobný. Bohatý mal veľmi mnoho oviec a dobytka. Chudobný však nemal nič, iba jednu malú ovečku. I prišiel k bohatému človeku pocestný; ale ľúto mu bolo vziať zo svojich oviec alebo zo svojho dobytka, ale vzal ovečku chudobného človeka a tú pripravil mužovi, ktorý prišiel k nemu“, (Druhá kniha Samuelova 12: 1-4).

Dávid povedal: „Muž, ktorý to urobil, zasluhuje smrť!“ Bol veľmi nahnevaný a riekol: „Má toľko svojich, mohol zobrať jednu z nich. No on zobral jedinú ovečku chudobného muža, aby pripravil svojmu hosťovi jedlo. Mal by zomrieť!“ A Nátan mu povedal: „Ty si ten muž!“ Ak nenasledujeme Ježiša a nie sme s Ním, sme takí, aj keď sme znovuzrodení.

Platí to pre všetkých rovnako - i pre tých, ktorí sú verní. Bez Ježiša sa potkýname a páchame zlo. Preto sme dnes opäť vďační, že nás Ježiš zachránil, nehľadiac na zlo v nás. Spieva sa: „ ♪ Chcem odpočívať v tieni kríža. ♪ “ Naše srdcia odpočívajú v tieni Kristovej spásy. No ak z tieňa vyjdeme a pozrieme na seba, nikdy nám nebude dopriaty odpočinok.

Apoštol Pavol povedal, že Boh nám dal prvú vieru. Spravodlivosť viery bola prvá. Dal ju Adamovi a Eve, Kainovi a Ábelovi, Šétovi a Enóšovi, ...potom Nóachovi, ...Abrahámovi, Izákovi, Jákobovi a jeho dvanástim synom. Aj bez Zákona boli spravodliví pred Bohom svojou vierou v Jeho slovo. Boli požehnaní a dostalo sa im pokoja vierou v Jeho slovo.

Ako čas plynul, Jákobovi potomkovia žili 400 rokov ako otroci v Egypte, a to kvôli Jozefovi. Potom ich Boh prostredníctvom Mojžiša vyviedol von do Kanaánu. No i tak za 400 rokov otroctva zabudli na spravodlivosť viery.

Boh ich Svojím zázrakom previedol cez Červené more a zaviedol ich do púšte. Keď prišli k Sínajskej púšti, dal im na vrchu Sínaj Zákon. Dal im Desať Božích prikázaní, ktoré obsahuje 613 podrobných článkov Zákona. „Ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jákoba. Nechajte Mojžiša vystúpiť na vrch Sínaj a dám vám zákon:“ Boh dal Izraelu Zákon.

Dal im Zákon, „lebo zo zákona je (len) poznanie hriechu“, (List Rímskym 3:20). Dal im Zákon, aby ich oboznámil s tým, čo sa mu páči a čo nie, a aby odhalil Svoju spravodlivosť a svätosť.

Všetok izraelský ľud, ktorý bol po 400 rokov v egyptskom otroctve, prešiel cez Červené more. Nikdy nestretol Boha Abraháma, Boha Izáka ani Boha Jákoba. Nepoznal Ho.

Kým Izraelčania 400 rokov žili ako otroci, zabudli na Božiu spravodlivosť. V tom čase nemali vodcu. Jákob a Jozef  boli ich vodcovia, no umreli. Zdalo sa, že Jozef nepredal vieru svojim synom Menaššemu a Efrajimovi.

Opäť museli nájsť svojho Boha a stretnúť sa s Ním, lebo zabudli na Božiu spravodlivosť. Boh im najprv dal spravodlivosť viery, a potom im dal im Zákon. Dal im Zákon, aby ich priviedol späť k Sebe.

Aby zachránil Izrael, aby ich urobil Svojimi ľuďmi, ľuďmi Abraháma, povedal im, aby sa obrezali.

Volal ich najmä preto, aby im dal na známosť, že vytvoril Zákon, ale aj preto, aby poznali, že pred Bohom sú hriešni. Chcel, aby prišli pred Neho a stali sa Jeho ľuďmi tým, že budú vykúpení obeťou spásy, ktorú im dal. Urobil ich Svojím národom.

Ľud Izraela bol vykúpený prostredníctvom Zákona (obetovaním) vierou v Mesiáša, ktorý má prísť. No spôsob obetovania časom vybledol. Pozrime sa, kedy sa tak stalo.

V Evanjeliu podľa Lukáša 10:25 sa píše: „A hľa, vstal zákonník a aby Ho pokúšal.“ Zákonníkom bol farizej. Farizeji boli konzervatívni ľudia, ktorí sa snažili žiť podľa Jeho slova. Najprv ochraňovali krajinu a až potom žili podľa Jeho zákona. Boli aj náboženskí horlivci, ktorí boli veľmi prudkí a mali sklony k demonštráciám, aby uskutočnili svoje predstavy.

Aj dnes žije veľa podobných ľudí. Sú vodcami spoločenských hnutí so sloganmi ako „zachráňte utláčaných tejto krajiny.“ Veria, že Ježiš prišiel, aby zachránil chudobných a utláčaných. Študujú náboženstvo v teologických seminároch, angažujú sa v politike a pokúšajú sa „oslobodiť zanedbaných“ v každej sfére spoločnosti.

Niektorí nástoja: „Nechajte nás žiť podľa svätého a milosrdného Zákona....podľa Božieho zákona, podľa Jeho slova.“ No neuvedomujú si skutočný význam slova zákon. Snažia sa žiť podľa písma Zákona, no neuvedomujú si jeho božské zjavenie.

Môžeme povedať, že 400 rokov pred Kristom nebol žiadny prorok, žiadny Boží služobník. V tomto zmysle boli stádom bez pastiera.

Ľudia nemali ani zákon ani pastiera. Boh sa im nezjavil cez pokryteckých náboženských vodcov tých čias. Krajina sa dostala do područia Rímskej ríše. Ježiš povedal ľudu Izraela, ktorý ho nasledoval do púšte, že ho nepošle preč hladného. Zľutoval sa nad stádom bez pastiera, lebo mnohí v tom čase trpeli.

Boli to v prvom rade tvorcovia zákonov - zákonníci a iní v podobných úradoch, ktorý mali neodcudziteľné práva; farizeji boli potomkovia Izraela, judaizmu. Boli veľmi hrdí.

Zákonník sa v Evanjeliu podľa Lukáša 10:25 opýtal Ježiša: „Majstre, čo činiť, aby som dedične obdržal večný život?“ Myslel si, že od neho niet lepšieho medzi izraelským ľudom. Tento zákonník (on nebol vykúpený) pokúšal Boha: „Majstre, čo činiť, aby som dedične obdržal večný život?“

On je naším obrazom. Opýtal sa Ježiša: „Majstre, čo činiť, aby som dedične obdržal večný život?“ A Ježiš mu odpovedal: „Čo je napísané v zákone? Čo tam čítaš?“

„On odpovedajúc odvetil: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle, a svojho blížneho ako seba samého. Riekol mu teda: Správne si odpovedal! To čiň a budeš žiť.“

Pokúšal Ježiša nevediac, že je zlý a hriešny a nemôže sa nikdy stať dobrým. Ježiš sa ho spýtal: „Čo je napísané v zákone? Čo tam čítaš?“

„Čo tam čítaš?“ „Správne si odpovedal! To čiň a budeš žiť.“

„Čo tam čítaš?“ To znamená, ako poznáte a chápete Zákon.

Ako veľa dnešných ľudí, aj tento zákonník si myslel, že Boh mu dal Zákon, aby ho dodržiaval. Preto odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle, a svojho blížneho ako seba samého.“

Zákon bol bez chyby. Dal nám dokonalý Zákon. Povedal nám, že máme milovať Pána z celého srdca, z celej duše, z celej sily a mysle i milovať blížneho svojho ako seba samého. Máme milovať Boha z celého srdca a sily, no toto sväté slovo sa nedá nikdy dodržať.

„Čo tam čítaš?“, znamená, že Zákon je správny a dobrý, ale ako ho chápeš? Zákonník si myslel, že Boh mu ho dal preto, aby ho poslúchal. Ale Boh nám dal Zákon, aby sme poznali svoje nedostatky a úplne sa zbavili svojich nerestí. Zbavuje nás hriechov: „Zhrešili ste. Zabili ste, hoci som vám povedal nezabíjajte. Prečo ste ma neuposlúchli?“

Zákon zbavuje ľudské srdcia hriechu. Predpokladajme, že cestou sem som videl zrelé melóny na poli. Boh ma v Zákone varoval: „Netrhaj tie melóny, aby si ich zjedol. Zahanbíš ma, keď to urobíš.“ „Áno, Otče.“ „Pole patrí pánovi XY, preto ich nikdy nesmieš odtrhnúť.“ „Áno, Otče.“

Vo chvíli, keď v Zákone počujeme, že by sme ich nikdy nemali odtrhnúť, pocítime silnú túžbu urobiť to. Ak strunu tlačíme smerom dolu, vytláča nás hore. Tak je to aj s hriechmi ľudí.

Boh nám povedal, aby sme nikdy ničinili zlo. Boh nám to môže hovoriť, lebo je svätý, dokonalý, lebo má schopnosť byť takým. Na druhej strane, ,nikdy‘ nemôžeme nezhrešiť a „nikdy“ konať dobro. „Nikdy“ nemáme v srdci dobro. Zákon hovorí nikdy (používa slovko „nikdy“). Prečo? Lebo ľudia majú v srdci chlípnosť. Sme chlípni. Dopúšťame sa cudzoložstva, lebo ho máme v srdci.

Mali by sme si pozorne prečítať Bibliu. Keď som prvýkrát uveril v Ježiša, uveril som podľa Božieho slova. Čítal som, že Ježiš pre mňa umrel na Kríži, a nemohol som zastaviť prúd sĺz. Bol som taký zlý a On pre mňa umrel na Kríži....Moje srdce pocítilo veľkú úzkosť a uveril som v Neho. Potom som si pomyslel: ,Ak mám veriť, budem veriť podľa Slova.‘

V Exode 20 som čítal: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ Modlil som sa podľa toho. Lovil som v pamäti, či som niekedy pred ním mal iného boha, ktorého meno som nadarmo volal, a či som sa klaňal iným bohom. Uvedomil som si, že som sa mnohokrát počas rituálov, ktorými som si uctil svojich predkov, klaňal iným bohom. Dopustil som sa tým hriechu.

Preto som sa úpenlivo modlil: „Pane, uctieval som idoly. Musím byť za to odsúdený. Prosím Ťa, odpusť mi moje hriechy. Nikdy viac to už neurobím.“ S jedným hriechom som sa takto vysporiadal.

Potom som uvažoval, či som niekedy nevolal Jeho meno nadarmo. Spomenul som si, že som fajčil, keď som začal veriť v Boha. Priatelia sa ma pýtali: „Nezahanbuješ Boha, keď fajčíš? Ako môže kresťan fajčiť?“

To bolo volanie Jeho mena nadarmo a či nie? Tak som sa opäť modlil: „Pane, nadarmo som volal Tvoje meno. Prosím Ťa, odpusť mi. Prestanem fajčiť.“ A tak som sa rok pokúšal skoncovať s fajčením, zapálil som si cigaretu, potom ju zase zhasol.

Bolo skutočne ťažké, ak nie priam nemožné, prestať fajčiť. No napokon som to dokázal. Cítil som, že som sa zbavil ďalšieho hriechu.

V Biblii ďalej stálo: „Pamätaj na deň sviatočného odpočinku a sväť ho!“ Znamenalo to v nedeľu nerobiť nič iné, neobchodovať, nezarábať peniaze....Tak som s tým prestal.

A ďalej: „Cti otca svojho i matku svoju.“ Vážil som si ich, keď som bol preč, no iné to bolo, keď som bol s nimi. „Ó, nebesá, pred Bohom som zhrešil. Prosím Ťa, Pane, odpusť mi“, úpenlivo som sa modlil.

No nemohol som si uctiť svojich rodičov, lebo už boli mŕtvi. Čo som mohol robiť? „Pane, prosím, odpusť ničomnému hriešnikovi. Ty si pre mňa umrel na Kríži.“ Aký som bol vďačný!

Myslel som si, že sa takto vysporiadam aj s inými hriechmi, jeden po druhom. Ďalšie zákony - nezabiješ, nescudzoložíš, nepožiadaš ženu blížneho svojho....Uvedomil som si, že všetky som porušil. Celú noc som sa modlil. No úpenlivá modlitba nie je veľkým potešením. Povedzme si o tom.

Keď som rozmýšľal o Ježišovom ukrižovaní, predstavoval som si, ako to bolelo. On pre nás umrel, pre tých, čo nežili podľa Jeho slova. Plakajúc som celú noc rozmýšľal, ako Ho milujem a ďakoval som Mu, že mi dal skutočnú radosť.

Prvý rok, čo som chodil do kostola, bol pomerne ľahký, no niekoľko ďalších rokov bolo ťažkých, musel som usilovne premýšľať, aby som sa vyplakal, lebo som to už robil veľmi často.

A keď slzy stále netiekli, často som sa išiel modliť do hôr a tri dni som sa postil. Potom som sa zase mohol vyplakať. Zmáčaný slzami som sa vrátil späť medzi ľudí a plakal v kostole.

Ľudia mi vraveli: „Modlitbami v horách si sa stal takým svätým.“ No opäť som už nemal sĺz. Tretí rok to bolo skutočne ťažké. Myslel som na všetko zlé, čo som kedy urobil svojim priateľom a spolukresťanom, a zase som plakal. No slzy sa po štyroch rokoch opäť vysušili. Slzné žľazy v mojich očiach už neposlúchali.

Po piatich rokoch som už vôbec nemohol plakať. A potom mi začalo tiecť z nosa. Napokon som sa sám sebe zhnusil a vrátil sa k Biblii.

V Liste Rímskym 3:20 sa píše: „Zo zákona je (len) poznanie hriechu.“ Považoval som to za osobný odkaz apoštolovi Pavlovi a veril som len tomu, čo som si vybral. No keď som už nemal sĺz, nemohol som ďalej žiť životom vo viere.

Opakovane som zhrešil a spoznal som, že mám hriech vo svojom srdci, i to, že je nemožné žiť podľa Zákona. Nevedel som sa s tým zmieriť. No nemohol som Zákon len tak odhodiť, lebo som veril, že nám bol daný, aby sme ho poslúchali. Až som sa napokon stal právnikom ako tí v Písme. No bolo tak ťažké naďalej žiť životom vo viere.

Aby som sa dostal z ťažkostí, horlivo som začal hľadať kazateľa, ktorý kázal o znovuzrodení z vody a Ducha. Stretol som takého, ktorý kázal, že budeme vykúpení zo všetkých hriechov.

Vždy, keď som počul, že som bez hriechu, bolo to, akoby čerstvý vánok zavial v mojom srdci. Čítajúc Zákon som si začal uvedomovať svoje hriechy. V srdci som porušil všetkých Desať prikázaní. Ak človek zhreší v srdci, je to tiež hriech. Nevedomky som uveril v Boží zákon.

Keď som žil podľa Zákona, bol som šťastný. No keď som ho nemohol dodržiavať, cítil som sa mizerne a bol som podráždený a smutný. Veľmi vyčerpaný. Keby ma len boli hneď na začiatku učili: „Nie, nie. Zákon má aj iný význam. Ukazuje ti, že si hriešny; miluješ peniaze, opačné pohlavie a všetky na pohľad krásne veci. Niektoré z nich miluješ viac ako Boha. Chceš nasledovať tieto veci sveta. Zákon ti bol daný nie preto, aby si ho dodržiaval, ale preto, aby si si uvedomil svoje hriechy a zlo v srdci.“

Keby ma to bol niekto naučil, nemusel som desať rokov trpieť. Trvalo mi desať rokov života podľa Zákona, kým som dospel k tomuto poznaniu.

Štvrté prikázanie hovorí: „Pamätaj na deň sviatočného odpočinku a sväť ho! Siedmy deň je dňom sviatočného odpočinku“. To znamená, že na siedmy deň by sme nemali pracovať. Ak cestujeme na väčšie vzdialenosti, mali by sme ísť peši - nie šoférovať. Myslel som si preto, že by som mal na miesto, kde som mal kázať, ísť peši, aby som bol čestný. Napokon - mal som kázať o Zákone. Myslel som si, že musím robiť to, čo kážem. No bolo to také ťažké, že som sa skoro vzdal.

Píše sa: „Čo tam čítaš?“ Nerozumel som tejto otázke a desať rokov som sa trápil. Zákonník ju tiež nepochopil. Myslel si, že ak bude poslúchať Zákon a statočne žiť, bude Bohom požehnaný.

Ale Ježiš sa ho spýtal: „Čo tam čítaš?“ Áno, odpovedal si správne; vnímaš zákon tak, ako je napísaný. Skús ho dodržať. Ak to urobíš, budeš žiť, ak nie, umrieš. Za hriechy sa platí smrťou. „Ak nie, umrieš.“ (Opakom života je smrť, však?)

No zákonník ešte stále nechápal. On je nami, vami i mnou. Desať rokov som študoval teológiu. Všetko som vyskúšal, všetko prečítal i urobil: postiť sa, mať predstavy, hovoriť cudzími jazykmi.... Desať rokov som čítal Bibliu a očakával som, že niečo dosiahnem. No duševne som bol slepý.

Práve preto musí hriešnik stretnúť niekoho, kto ho naučí vidieť, že On je náš Pán Ježiš. Potom si povie: „Aha! Nikdy nemôžeme dodržať Zákon. Akokoľvek ťažko sa o to pokúšame, môžeme pri tom len zomrieť. No prišiel Ježiš, aby nás zachránil vodou a Duchom! Aleluja!“ Môžeme byť vykúpení vodou a Duchom. Je to milosť, Boží dar. Chváľme Pána.

Niekto strávi celý život daromným štúdiom teológie, no k poznaniu pravdy dôjde len v deň svojej smrti. Ja som však mal šťastie. Niekto desaťročia či z generácie na generáciu verí, no nie je znovuzrodený.

Keď spoznáme, že Zákon nemôžeme nikdy dodržať, prestaneme byť hriešnikmi, predstúpime pred Ježiša a budeme počúvať evanjelium vody a Ducha. Keď stretneme Ježiša, zbavíme sa všetkých odsúdení a zatratení. Sme najväčší hriešnici, ale môžeme sa stať spravodlivými, lebo On nás zachránil skrze vodu a krv.

Ježiš nám povedal, že nikdy nemôžeme žiť podľa Jeho vôle. Povedal to aj tomu zákonníkovi, no on nepochopil. A tak mu Ježiš vyrozprával príbeh, aby porozumel.

„Išiel jeden človek z Jeruzalema dolu do Jericha a padol lotrom do rúk. Tí ho ozbíjali, doráňali, zanechali polomŕtveho a odišli“, (Evanjelium podľa Lukáša 10:30).

Ježiš mu rozprával, že i on celý život trpel, presne ako tento muž, ktorého zbili a takmer umrel.

Muž išiel z Jeruzalema dolu do Jericha. Jericho predstavuje sekulárny svet a Jeruzalem mesto náboženstva, mesto viery, pýchy zákona. Hovorí nám, že ak veríme v Krista ako naše náboženstvo, budeme zahubení.

„Išiel jeden človek z Jeruzalema dolu do Jericha a padol lotrom do rúk. Tí ho ozbíjali, doráňali, zanechali polomŕtveho a odišli“. Jeruzalem bol veľké mesto s mnohými obyvateľmi. Žil tam veľkňaz, ktorý stál na čele kňazov, levíti a veľa iných skvelých mužov náboženstva. Mnohí dobre poznali Zákon. Skúšali podľa neho žiť, no napokon zlyhali a vydali sa do Jericha. A čoraz viac sa podriaďovali svetu (Jerichu), až stretli zlodejov.

Muž stretol zlodejov, ktorí ho ozbíjali, na ceste z Jeruzalema do Jericha. „ Byť ozbíjaný “ znamená, že stratil svoju spravodlivosť. Je nemožné, aby sme žili úplne v súlade so Zákonom. Apoštol Pavol v Liste Rímskym 7 hovorí: „Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem. Ale keď robím, čo nechcem, nie ja to robím, ale hriech, ktorý prebýva vo mne.“

Želal by som si, aby som mohol konať dobro a žiť v Jeho slovách. No v srdci človeka sú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, lakomstvá, zloby, podvod, rozkošníctvo, zlostný pohľad, rúhanie, pýcha, pochabosť (Evanjelium podľa Marka 7:21-23).

Sú v našich srdciach a tu i tam vychádzajú von, preto „nečiním dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem.“ Opakovane vo svojom srdci páchame zlo. Diabol nám dáva impulz k hriechu.

V Evanjeliu podľa Marka 7:18, 23 sa píše: „Či nechápete, že nič nemôže poškvrniť človeka, čo zvonku vchádza do neho? Všetko toto zlo vychádza z vnútra a poškvrňuje človeka.“

Hovorí nám, že v srdci človeka sa nachádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, lakomstvá, zloby, podvod, rozkošníctvo, zlostný pohľad, rúhanie, pýcha, pochabosť. Všetci máme v srdci vraždu.

Neexistuje ani jeden, čo sa nedopustí vraždy. Matky kričia na svoje deti: „Nie, nerob to.“ A ďalej: „Poď sem. Hovorila som ti, aby si to nerobil. Zabijem ťa za to.“ To je vražda. Nepremyslenými slovami môžete svoje deti zabiť.

Naše deti musia žiť, lebo od nás odídu tak rýchlo; ale ak si všetok hnev vylejeme na nich, zomrú. Pred Bohom sme ich zabili. Niekedy sa zhrozíme: „Ó, Bože! Prečo som to urobil?“ Hľadíme na stopy po úderoch, ktoré sme uštedrili svojmu dieťaťu, a myslíme si, že sme sa asi zbláznili, keď sme ho zbili. Správame sa tak preto, lebo máme v srdci vraždu.

„Robím zlé, čo nechcem“ znamená, že sa dopúšťame zla, lebo sme zlí. A pre Satana je tak ľahké navádzať nás na hriech.

Predstavme si, že človek, ktorý nebol vykúpený, desať rokov sedí v chatrči a hľadiac na stenu medituje ako Sung-chol, veľký kórejský mních. Všetko je v poriadku, pokiaľ sedí obrátený tvárou k stene, no niekto mu musí priniesť jedlo a vyniesť odpadky.

Musí s niekým udržiavať kontakt. Nebol by problém, ak by to bol muž, no čo keď to je krásna žena? Ak by ju náhodou zazrel, všetko to sedenie a meditovanie by bolo zbytočné. Rozmýšľa: „Nemal by som sa dopustiť cudzoložstva; mám ho v srdci. Musím ho vyhnať. Nie! Choď preč z mojej mysle!“

No vo chvíli, keď ju zbadá, jeho rozhodnosť je preč. A keď žena odíde, nazrie do svojho srdca. Päť rokov práce je preč, pre nič za nič.

Pre Satana je tak ľahké zobrať človeku spravodlivosť. Len ho trošku potlačí. Ak človek nebol vykúpený a bojuje, zas a znova sa dopúšťa hriechov. Každú nedeľu verne odvádza desiatok, štyridsať dní sa postí, po sto dní sa na úsvite modlí....ale Satan ho vábi dobrými vecami v živote.

„Rád by som vám zveril dôležitú pozíciu v našej spoločnosti, no Vy ste kresťan a v nedeľu nemôžete pracovať, však? Je to veľmi dobré miesto. Možno by ste mohli pracovať tri nedele a na štvrtú ísť do kostola. Požívali by ste veľkú prestíž a mali tučnú výplatu. Čo Vy na to?“ Pravdepodobne sto ľudí zo sto neodolá.

Ak nezaberie to, niektorí ľudia majú slabosť pre ženy. Satan pred takého človeka postaví ženu, on stratí hlavu a v momente na Boha zabudne. Takto je ozbíjaný počestný muž.

Ak sa pokúšame žiť podľa Zákona, napokon nám zostanú len rany od hriechu, bolesť a chudoba; stratíme všetku spravodlivosť. „Išiel jeden človek z Jeruzalema dolu do Jericha a padol lotrom do rúk. Tí ho ozbíjali, doráňali, zanechali polomŕtveho a odišli“.

To znamená, že ak zostaneme v Jeruzaleme a budeme žiť podľa vôle svätého Boha, čas od času sa potkneme, lebo sme slabí, a budeme zničení.

A potom sa budeme úpenlivo modliť k Bohu. „Bože, zhrešil som. Prosím Ťa, odpusť mi; už to nikdy neurobím. Toto bolo skutočne poslednýkrát. Úpenlivo Ťa prosím a zaprisahávam, odpusť mi len tentokrát.“

No nikdy sa to neskončí. Ľudia tohto sveta nemôžu žiť bez hriechu. Možno, že sa párkrát vyvarujú hriechu, no napokon opäť zhrešia. Opäť sa dopustia hriechu. „Pane, prosím Ťa, odpusť mi.“ A keď to takto pokračuje ďalej, nakoniec sa kvôli svojim hriechom odlúčia od Boha a skončia v pekle.

Cestovať do Jericha znamená padnúť do sekulárneho sveta; priblížiť sa svetu a vzdialiť sa Jeruzalemu. Na začiatku je Jeruzalem ešte blízko. Ale keď znovu zhrešíme, a potom sa kajáme; zrazu zbadáme, že stojíme na ulici Jericha; hlboko vo svete.

Koho stretol človek na ceste do Jericha? Zlodejov. Ten, čo vôbec nežije podľa Zákona, stane sa obyčajným psom. Pije, zaspí kdekoľvek, kdekoľvek ciká. Tento pes sa na druhý deň zobudí a zase pije. Obyčajný pes by zjedol aj svoje vlastné výkaly. Preto je pes. Vie, že by nemal piť. Druhý deň sa kajá, no potom zase pije.

Je ako muž, ktorý na ceste do Jericha stretol zlodejov. A je ponechaný na ceste dobitý a takmer mŕtvy. V jeho srdci je len hriech. Taký je človek.

Ľudia v Jeruzaleme veria v Ježiša a žijú podľa Zákona, ale s hriechom v srdci sú ponechaní napospas. Všetko, čo môžu vo svojom pobožnom živote ukázať, sú rany od hriechu. Tí, čo majú hriech v srdci, sú hodení do pekla. Vedia to, no nevedia, čo robiť.

Nebol som tam aj ja? A vy? Áno. My sme boli všetci rovnakí.

Zákonník, ktorý zle pochopil Boží zákon, celý svoj život bojoval, no nakoniec skončil zranený v pekle. On je nami, vami aj mnou.

Chcete vedieť viac o znovuzrodení z vody a Ducha? Kliknite, prosím, na upútavku dole, aby ste zadarmo dostali knihu o znovuzrodení z vody a Ducha.

Len Ježiš nás môže zachrániť. Okolo nás je toľko inteligentných ľudí, ktorí vždy ukazujú, čo vedia. Všetci predstierajú, že žijú podľa Božieho zákona. Nie sú voči sebe úprimní. Nenazývajú veci pravým menom, ale vždy starostlivo upravia svoj zovňajšok, aby vyzerali veriaci.

Medzi nimi sú aj hriešnici na ceste do Jericha, ktorých zlodeji dobili; i tí, čo sú už mŕtvi. Musíme si uvedomiť, akí zraniteľní sme pred Bohom.

Mali by sme pred Ním pripustiť: „Pane, ak ma nezachrániš, pôjdem do pekla. Prosím Ťa, zachráň ma. Pôjdem, kam chceš, aj do búrky a krupobytia, ak mi dovolíš vypočuť si Tvoje pravdivé slovo. Ak ma opustíš, pôjdem do pekla. Úpenlivo Ťa prosím, zachráň ma.“

Tí, čo vedia, že sú na ceste do pekla; sa prestanú pokúšať sami a upnú sa k Pánovi - to sú tí, ktorí môžu byť zachránení. Sami sa nikdy nemôžeme zachrániť.

Musíme dospieť k poznaniu, že sme ako muž, ktorý stretol zlodejov.

Späť na zoznam